» Vzájomná blízkosť

Súčasný svet nám ponúka takmer neobmedzené možnosti cestovania, s ktorými si rozširujeme obzor poznania, stretávame sa s novými kultúrami, oboznamujeme sa s cudzími krajinami a prírodnými krásami. Atmosféru neznámeho prostredia môžeme intenzívnejšie vnímať tak, ak na prekonávanie jednotlivých vzdialeností medzi navštevovanými destináciami využívame i pešiu turistiku. Tí, ktorí sú hľadajúci a túžia kráčať vo svetle viery našich svätcov, bližšie spoznávať miesta, ktoré navštevovali, kde pôsobili, často absolvujú pešiu púť v skupinke, najčastejšie s duchovným sprievodcom. Veľmi oslovujúca a do prameňov kresťanstva návštevníka uvádzajúca je hlavne „ pešia púť po Svätej zemi.“

Evanjelista Lukáš ( Lk 1, 39-45 ) nám citlivo opisuje návštevu Márie v čase, keď očakávala svojho syna Ježiša Krista, u svojej príbuznej Alžbety, taktiež očakávajúcej svoje prvé dieťa. Aká vnútorná sila musela Máriu povzbudiť v tom, že náročná trasa, ktorú bolo nevyhnutné  prekonať, aby sa stretla s Alžbetou, jej nebola prekážkou? I keď Lukáš samotný priebeh cesty neudáva, vieme, že vzdialenosť z galilejského mesta Nazaret, bydliska Máriinho, do judejského mesta Ein Karem, v ktorom žila Alžbeta so svojím mužom Zachariášom, je 150 km. Bolo nevyhnutné prekonať hornatý kraj v Galilei, prejsť cez púšť a odolávať nielen geografickej rôznorodosti krajiny, ale hlavne klimatickým zmenám. V púšti sú únavné najmä kontrasty veľmi horúcich dní a mrazivých nocí. Človek nemohol kráčať samostatne, musel byť súčasťou karavány.

Mária pravdepodobne pociťovala ku Alžbete úplnú dôveru, verila, že porozumie, v akej novej situácii sa nachádza, iste jej túžila osobne vyrozprávať o radostnej zvesti, ktorá sa dotkla jej života. Evanjeliový text nám zobrazuje i Alžbetino láskyplné oslovenie a prijatie Márie. Je ľahké si predstaviť, že tieto dve ženy spolu prežili radostné a šťastné chvíle, bol medzi nimi súlad, priateľstvo a vzájomná pomoc. Zrejme im ani veľmi neprekážalo, že Zachariáš mlčal, zrejme jeho viera nebola taká silná ako u spomínaných žien.Nielen úprimný vzťah týchto dvoch žien je v texte oslovujúci, ale hlavne uvedomenie si skutočnosti, že sám Stvoriteľ vesmíru, našej slnečnej sústavy a v nej malej planéty Zeme, prišiel ako bezbranný človek, ako ešte nenarodené dieťa, odkázané na prijatie ženy a materský cit v nej. Môžeme hovoriť o prostredí absolútnej Lásky, kde vzniká priestor pre pôsobenie Ducha Svätého, čo dokazujú uvítacie slová Alžbety a následne odpoveď Márie v jej nádhernom a čas presahujúcom Magnifikat. Takisto interakcia matky s jej ešte nenarodením dieťaťom je priam poeticky opísaná. Dnes môžeme i vedecky dokázať, že čo prežíva matka počas tehotenstva, to vníma i jej dieťa. Navzdory úprimnej, priam radostnej atmosfére lásky vieme, že Mária s Alžbetou a ani ich synovia neboli v živote viac chránení, oslobodení od prenasledovania a odsúdenia. V tomto pozemskom svete sa museli rovnako snažiť a vyhýbať zlu ako každý pravdu hlásajúci človek. Byť sám sebou, verný Pravde a Láske, počúvať srdcom iného človeka, nikdy nebola a ani dnes nie je ľahká a vopred vydláždená  cesta. Často býva veľmi náročné odolávať egoistickým predstavám, túžbe po moci, ovládaní druhého človeka a nekontrolovanej žiarlivosti... Ako zvládnuť tieto prekážky k dobru? Snáď prvou a nevyhnutnou podmienkou je uvedomiť si, že sme milované bytosti. Keby to nebolo tak, Pán Boh by si nevybral ženu, Máriu, aby priviedla na svet Syna Božieho. Každý jeden z nás bol dieťaťom, prijatý svojou matkou, vložený do jej náručia. Nezostáva toto dieťa v nás? Nepotláčame u seba túto skutočnosť? Verím v to, že adventné dni sú tu pre nás, pre naše zastavenie sa a uvedomenie si, akú veľkú hodnotu má náš život. Nemali by sme si viac a v hlbine srdca uvedomiť, že Boh nás má tak rád, že prišiel medzi nás, aby spomínanú cestu prekážok vybojoval spolu s nami? Pokúsme sa o to všetci a prežime opravdivé Vianoce!

Magdaléna Bundalová, mama