Arrow Arrow

» Vianoce sú každoročná obnova nádeje, že všetko má zmysel

Vytlačiť stránku

O Advente a Vianociach sa teraz akosi priveľa diskutuje. Možno aj viac, ako by sa patrilo na udalosť, ktorú máme najmä prežiť. Pamätám si, ako moja mama rok čo rok, každý Advent, piekla koláčiky s našou dobrou susedou. Ako sme mali 9-11 druhov trvanlivého pečiva. Tiež si pamätám umývanie okien. Vôňa Diavy na nábytku sa miešala s vôňou škrobu na obruse. Ten musel byť biely, ručne robený, poriadne naškrobený. Pamätám si svojho tata, ako každý rok, približne týždeň pred Vianocami, vzal nás, deti, do hory a nevrátili sme sa, kým sme nezjedli opečenú slaninku, nevypili čaj z termosky a – neodpílili smrekovú halúzku, pár vetvičiek borovice a pichľavý jalovec. Táto trojica u nás doma potom voňala celé Vianoce. Každý rok až dodnes. Pamätám si polnočnú omšu v preplnenom kostole, kde  som presne vedela usúdiť, kto pod stromček dostal nový parfum, kožené rukavice či šál.

Sú to také klasické spomienky, ktoré sa sem-tam vynoria a ja sa musím smiať. Skrátka to vo mne je a neodchádza to preč. Čo si budú pamätať moje deti? Napečené medovníčky, ktoré robíme spoločne. Pečieme iba tie, ostatné sa nám nechce a ani to nepotrebujeme. Diavu u nás necítiť, priznávam, ani škrob na obrus a na vynechanie okien mám tento rok dobrý dôvod. Smrekovú vetvičku tiež nemávame, zato každý rok spoločne vyberáme voňavý stromček. Doma sme mávali umelý. Na Štedrý deň ideme vždy niekam do Karpát zapáliť prskavky. Pridávajú sa k nám kamaráti, ktorí tiež majú dvoch synov. Je z nás veselá vianočná kopa, ktorá si občas na Štedrý deň v lese aj opeká. Domov prichádzame za zotmenia, vyzliekame zadymené bundy a čiapky, oblečieme sa do gala a vieme, že stačí len sadnúť k stolu, lebo sme si všetko vopred nachystali. Budú si pamätať príbeh narodenia z Biblie, ten podľa Lukáša. Budú si pamätať aj to, že pod stromčekom si nájdu tri veci: to, čo si želajú; to, čo potrebujú ; a to, čo potrebuje ich čas – knihu.

Niekde tu vidím ozajstné požehnanie. Že ako každý rok prišla tá obyčajnosť, ktorú máme tak radi. Že nás tie Vianoce nezvalcovali svojimi novinkami a tisíckami možností, ako ich prežiť ešte ozajstnejšie a lepšie. Že o nich až tak nediskutujeme. Požehnanie je pre nás to, že sú úplne obyčajné, každoročné,  so všetkým duchovným i materiálnym, ktoré v daný rok zvládame. Vianoce nám akoby udávali tón ďalšieho roka. Či budeme vedieť rozlišovať, či budeme verní, či nám budú stačiť prskavky a nebude prekážať, keď budeme trošku smrdieť od dymu, či bude v našom roku prítomné Božie slovo, či bude prevládať kerygma alebo nie, či tam bude rodina, priatelia. A či nám to všetko bude  vlastne stačiť.  

Tento rok to ale bude opäť trošku iné. Také, aké vie len život priniesť, pochopiteľne. Už som to dvakrát zažila, raz dokonca v Izraeli, na Vianoce, keď na mne nebolo ešte nič vidieť, no ja som čakala prvého syna. Druhýkrát to bolo so strachom, lebo náš druhý syn sa pár dní pred Vianocami začal pýtať na svet v piatom mesiaci tehotenstva. O naše tretie dieťa sme tesne pred týmito Vianocami prišli. Bolo s nami (vo mne) len 12 týždňov, ale už teraz vieme, že jeho miesto nik nenahradí. Tieto Vianoce nás to všetkých bude poriadne bolieť. Tak ozajstne. Ale tiež viem, že aj tieto Vianoce nám dajú presne to, čo je nevyhnutné a čo potrebujeme. Napokon v nich bude iné Dieťa, ktoré raz zahojí aj moju obrovskú ranu. Pretože Vianoce, to je každoročná obnova nádeje, že to všetko má zmysel. A my, muž môjho života a moji synovia, my o tom nebudeme zbytočne diskutovať, my to ozajstne prežijeme so všetkým, čo k tomu patrí.

Margita Vanovčanová, teraz hlavne mama

open