Arrow Arrow

» Ako Trnava spája a preniká

Vytlačiť stránku

Ako mladí študenti sme sa aj s malou dušičkou pred rokmi pustili do tvorby dokumentárneho filmu 22 hláv. V procese Bernard Jaško a spol. bolo odsúdených 22 mužov dohromady na 144 rokov väzenia a dvaja najdôležitejší "protagonisti" Bernard Jaško a Pavol Kalinaj dostali hrdelný trest. Obesením. V skratke za to, že o plánovaných komunistických proticirkevných aktivitách informovali trnavského biskupa Michala Buzalku. Priviedli sme na svetlo sveta príbeh, ktorý mal ostať navždy pochovaný v temných 50. rokoch 20. storočia a poslúžiť akurát tak na odstrašenie ostatných pred nasledovaním Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja.

Neskôr už ako skúsenejší autori, no neustále v "škole života", sme v priebehu roka 2017 vytvorili nové dielko Pán rektor o osude Tadeusza Zasępu, Poliaka, Slováka, kňaza, profesora a v rokoch 2008-2014 rektora jedinej katolíckej univerzity na Slovensku. Začal k nám prichádzať v 90. rokoch minulého storočia na pozvanie troch slovenských biskupov, aby tu pomohol postaviť katolícke vysoké školstvo - po štyridsiatich rokoch komunistického režimu - opäť na nohy. V Trnave to všetko začalo tak naozaj akademicky, ako spomína pán rektor, a práve od trnavských študentov sa Tadeusz Zasępa naučil spievať jeho milovanú pieseň Slovensko moje, otčina moja.

Preto sme s obidvoma filmami, hoci s rozstupom šiestich rokov, nemohli obísť "slovenský Rím" a tamojšie kino Hviezda.

Po trnavskej projekcii 15. januára 2018 som dostal v diskusii s divákmi otázku o tom, aké sú prieniky týchto dvoch projektov. Čo spája 22 hláv a Pána rektora?

Prvý prienik: oba filmy hovoria o ľuďoch, ktorí naozaj žili to, čomu verili a o čom hovorili. Keby Jaško a Kalinaj nežili naplno a vo veľkej viere, nemuseli ako 27 a 35-roční muži skončiť na šibenici. Tadeusz Zasępa bol človekom Slova, ale, našťastie, neostalo len pri slovách. Rád rozprával o tom, že funkcia je len nato, aby ako rektor mohol lepšie slúžiť ľuďom. To sa mu aj podarilo a čo je dôležitejšie, vedel z funkcie aj odísť a svoju chorobu, utrpenie i smrť obetovať za Katolícku univerzitu v Ružomberku, ako o tom vo filme svedčil kňaz Peter Kvasňák.

Druhý prienik: Oba filmy sú výsledkom práce teamu ľudí, ktorý funguje, ktorý vie komunikovať a ktorý, chvalabohu, vie nápady aj zrealizovať. 22 hláv, Pán rektor (ale aj napríklad Organ v nebi či 869 dní) sú výsledkom nezávislej autorskej a mladej tvorby. Cesta nezávislosti je veľmi náročná, ale potrebná. Veľmi dôležité je byť obklopený správnymi ľuďmi, na ktorých sa viete spoľahnúť, ktorým dôverujete a ktorí majú spoločný cieľ. Keď sa k tomu pridá konštruktívny dialóg, občas i tvorivé napätie, je to vynikajúce.  

Tretí prienik: nie je to mainstream. Žiaľ, publikum masovo navštevuje inú produkciu, dokumenty to nie sú. Napriek tomu treba hovoriť aj o ľuďoch a témach z okraja - z periférie.

Štvrtý prienik: dýchajú úprimnou vierou v milujúceho Boha. Napriek tomu, že žijeme na katolíckom Slovensku, nejako sa tu nenosia ani nepozerajú filmy s "náboženskou tematikou". Ale z môjho pohľadu či Jaško s Kalinajom alebo Tadeusz Zasępa tak magnetizujú, že ich príbehy sú univerzálne, prístupné každému človeku a môže sa v nich nájsť aj neveriaci. Vždy som veril na dialóg k Pravde a dúfam, že naše diela vstupujú do takéhoto dialógu.

Piaty prienik: v Trnave mi nedalo nemyslieť na trnavského arcibiskupa Mons. Róberta Bezáka. Náš projekt 22 hláv vtedy podporila aj Trnavská arcidiecéza, za čo ďakujeme, a v piatok 13. apríla 2012 si tento film pozrel v trnavskej Hviezde aj pán arcibiskup osobne. Bolo to krásne a cenné stretnutie, ktorému predchádzala vynikajúca večera v Galérii. Bol som nadšený! 

Po niekoľkých mesiacoch ale veci nabrali iný spád a od 2. júla 2012 už prešlo, zdá sa mi, veľa neľahkých rokov. Žiaľ, v pondelok 15. januára 2018 sme boli ochudobnení o jeho priamu účasť. Vážim si však, že Mons. Róbert Bezák, CSsR navštívil pána rektora na nemocničnom lôžku v bratislavskom kardiocentre a požehnal mu. Vždy, keď vidím túto fotku - aj v našom filme, kde sme ju použili - musím premýšľať o ich oboch osudoch. Navonok je to možno len záber z nemocnice, obraz, ktorý sme sami zažili pri lôžku niekoho blízkeho. Ale tá fotografia hovorí o inom: žiť vedľa Krista nie je easy, ako to raz pre Katolícky týdeník povedal práve Róbert Bezák. Nie je ľahké prijať kríž. Ale je to potrebné.

Profesor Tadeusz Zasępa by ho doplnil: „V poslednom momente, keď človek odchádza, nemá žiadny význam naša funkcia, oblečenie, ktoré sme nosili na sebe, jediný význam má viera a dobro. Viera, ktorá sa po kontakte s Pánom Bohom stane poznaním. Len dobro a láska sa počítajú. Všetko, čo robím, má spojenie s večnosťou. Všetko. Iné spojenie nie je. Hľadenie do večnosti je spôsobom môjho života."

Trnava nás prenikla.

Matúš Demko

Autor je novinár a dokumentarista.

(Na fotografii pán arcibiskup Bezák spolu s dcérou a vnučkou popraveného Pavla Kalinaja.)

open