Arrow Arrow

» Prežívanie Adventu – domov a dieťa

Vytlačiť stránku

Prežívame advent, čas, keď si viac – aj liturgicky – sprítomňujeme postoj očakávania. Keď niečo očakávame, máme aspoň základnú, hoci aj veľmi neurčitú predstavu toho, čo očakávame a čo tu ešte nie je. Ako keď sa dieťa teší na darček: už má nejakú skúsenosť s obdarovaním, túži po dare a ešte ho nemá. To, čo nijako netušíme, to ani neočakávame. A tak očakávanie je takým plodným napätím medzi naším postojom vychádzania v ústrety tomu, čo tušíme, a darom niečoho, čím môžeme byť obohatení a čo akoby šlo v ústrety nám.

Takto to vyjadruje 1. čítanie 2. adventnej nedele z Knihy proroka Izaiáša: „Pripravte cestu Pánovi!“ „Potešujte, potešujte môj ľud.“ „Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo.“ Ten postoj bol najprv pomerne neurčitý, hoci v rôznych obdobiach mu Židia dávali niekedy aj konkrétne podoby, napríklad očakávanie politického osloboditeľa. Tú hlavnú výzvu: „Pripravte cestu Pánovi!“ opakuje aj evanjelista Marek. Opakuje ju aj napriek tomu, že tí, čo uverili a stali sa kresťanmi, rozpoznali Božieho Mesiáša v postave Ježiša Krista, ktorý prišiel na svet ako krehké dieťa v jasliach. Marek túto výzvu opakuje preto, že nás volá k žitiu paradoxu: Boh nám už dal v Ježišovi všetko, ale nie všetko sa už prejavilo a naplnilo v našich životoch. To očakávané, čo má ešte prísť, vyjadruje 2. čítanie z Druhého Petrovho listu: „Očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť.“

A tak advent je takou výzvou viac sa otvoriť týmto všetkým aspektom očakávania Božej spásy spoločne aj vo svojom osobnom prežívaní: prísľubu, ktorým žili storočia naši predkovia, jeho naplneniu v Ježišovi, ale tiež nedokončenosti tohto procesu v nás a vo svete. Na vyjadrenie tohto zvláštneho stavu, v ktorom sa nachádzame, sa dobre hodí poeticky stvárnený obraz vzťahu dieťaťa a domova. Podnety k nemu čerpám aj od tých, ktorí ho už mnohokrát stvárnili predo mnou.

Tento svet, kde, ako sa zdá, je jediné dejisko našich životov, nie je naším skutočným domovom. Niekde hlboko v sebe tušíme, že je to tak. Niekde v nás je skrytá spomienka na domov, akoby existovalo miesto, ktoré nás volá k návratu, hoci nepoznáme ten hlas, ktorý nás volá, ani to, čo nám pripomína. Napriek tomu sa stále vracia pocit cudzoty, akoby sme pochádzali odniekiaľ z neznáma. Nie je to však nič jednoznačného, aby sme mohli s istotou vnímať, že sme tu vo vyhnanstve. Je to len neodbytný pocit, ktorý je niekedy sotva postrehnuteľný, inokedy sa naň ťažko rozpomíname alebo ho aktívne odmietame, ktorý sa však stále znovu pripomína.

S neistotou pokračujeme v nekonečnom hľadaní, v temnotách chceme nájsť niečo, čo nájsť nemôžeme, a neuvedomuje si, čo hľadáme. Vytvárame si tisíce domovov, ale ani jeden z nich neuspokojuje našu nepokojnú myseľ. Domov, ktorý hľadáme, nemôžeme sami vytvoriť. Nebo nie je možné nahradiť niečím iným.

Niekedy sa vraciame do minulosti s nádejou, že nájdeme domov svojho detstva. Detstvo je spomienkou, ktorá je natoľko skreslená, že to, čo vidíme, je len obraz minulosti, ktorá sa nikdy nestala. Napriek tomu je v nás dieťa, ktoré hľadá dom svojho Otca a vie, že tu je cudzie. Toto detstvo v nás je večné a jeho nevinnosť bude trvať naveky. Kam toto dieťa vstúpi, tam je svätá zem.

Práve toto dieťa v nás Otec pozná ako svoje milované dieťa. Toto dieťa túži po návrate domov, túži po ňom hlboko a bez prestania. Toto dieťa potrebuje našu ochranu. Je ďaleko od domova. Je tak malé, že sa zdá, že sa dá ľahko umlčať, že jeho slabý hlas sa dá ľahko prehlušiť a jeho volanie o pomoc nie je takmer počuť uprostred ostrých zvukov prenikavého lomozu sveta. Napriek tomu toto dieťa dôveruje, že ho nesklameme. Pôjde domov a my s ním.

Toto dieťa je našou bezbrannosťou, ale aj našou silou. Prišlo v dôvere, že ho nesklameme. Šepká nám o svojom domove. Chcelo by nás vziať späť so sebou. Čaká, kým v sebe započujeme jeho vľúdny hlas, ktorý nás volá, aby sme mu dovolili vrátiť sa v mieri spolu s nami tam, kde je jeho domov.

Keď sa stíšime a otvoríme pre vnútorný pokoj, vtedy hluk sveta ustúpi a budeme počuť jeho hlas. Vtedy nám dá zakúsiť dotyk svojho domova, budeme môcť zotrvať s ním v pokoji a v tichu za slovami, nedotknutí strachom a pochybnosťami a hlboko dojatí krásou dotyku domova.

Kristus bol ochotný stať sa malým dieťaťom, aby sme sa od neho mohli naučiť, aký silný je ten, kto prichádza bez akejkoľvek obrany, a kto tým, ktorí ho považujú za nepriateľa, ponúka len posolstvo lásky.

Nájdime si v týchto dňoch trochu času a odložme bojové štíty, ktoré nám neprinášajú žiaden prospech, odložme kopije a meče, ktoré máme pripravené proti neexistujúcemu nepriateľovi. Kristus nás nazval priateľmi, bratmi a sestrami. Prišiel ako malé dieťa, ktoré naliehavo prosí svojho otca, aby ho chránil a miloval. Hoci vládne vesmíru, prichádza k nám s prosbou, aby sme sa vrátili spolu s ním. Sväté dieťa zostáva s nami. Jeho domov je aj naším domovom. Dáva nám svoju bezbrannosť a my ju môžeme prijať na výmenu za všetky hračky, ktoré sme si vytvorili pre boj. Cieľ je pred nami, môžeme sa s ním vydať na cestu domov a naplniť sa pritom pokojom. Tak môžeme pripravovať cestu Pánovi a očakávať nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť.

Priatelia, požehnaný čas očakávania!

Reginald Adrián Slavkovský, dominikán

4. 12. 2020

open