» Kristus povedal žene „choď a nehreš“, nevynadal jej do liberálok

Aké boli Vianoce vášho detstva? Vyrastali ste v malom meste, dodržiavali ste nejaké pôvodné tradície?

Keď sa vrátim do detských rokov, vyrastal som v Prievidzi v bytovke a naše zvyky boli také mestské, takže koledy, výzdoba v meste a podobne. Naša oblasť bola vystavaná násilím počas komunizmu. Najprv to bola iba dedina, potom rýchlo vybudovali mesto. Ľudia si tam prišli zarobiť do bane alebo továrni. Moji rodičia si priniesli svoje ľudové zvyky. Moja stará mama mala taký vianočný stromček, kde si robila sviečky a tortové postavičky, toto prirodzené slávenie Vianoc priniesli aj ku nám.

Mali sme zvyk, že otec chystal stromček. To, že Ježiško nenosí darčeky, ma netrápilo. Bol som stále zvedavý, aké darčeky budú, tak som ich niekedy našiel dopredu a pod stromčekom som hral hru, že aké sú úžasné a verím, že ich priniesol Ježiško.

Sme na konci adventného obdobia, ktoré je časom zamyslenia a striedmosti. Ako ho prežívate? Pripravujete sa nejakým zvláštnym spôsobom na vianočné sviatky?

Vianoce nám už od októbra pripomínajú nákupné centrá. (úsmev) Je pravdou, že životy teraz žijeme viac pracovne. Akoby príprava nebola teraz taká, ako mali roľníci, keď tá ich práca bola utíšená na jeseň a zimu. Ľudia boli viac spolu, stišovali sa s prírodou. S tým boli spojené aj náboženské prejavy ako pôst, neboli zábavy, svadby, teraz je to všetko už popustené.

Keď som bol kaplánom v Detve, tak dokonca aj na Veľký piatok mali diskotéku. Je to také hľadanie v dnešnej dobe. Mojich študentov sa tiež pýtam na zvyky. Niektorí ich doma majú, postia sa, nechodia na zábavy, ale už to nie je také všeobecné a komunitné. Čo sa týka mňa, máme doma tiež klasiku. Veniec so štyrmi sviečkami a podobne. Snažím sa aj v náboženstve študentom pripomenúť, o čom je obdobie adventu, že je to obdobie prípravy na príchod Ježiša Krista.

Ako budete sláviť Štedrý večer? Plánujete niekde slúžiť polnočnú svätú omšu?

Neviem, či to mám povedať, ale pozvali ma evanjelici. Katolíci sa neozvali. (úsmev) Nemám právo len tak niekde prísť do chrámu. Keby som chcel prísť napríklad do Trnavy, musím mať povolenie tamojšieho biskupa. Ja ho ani nepýtam, bolo by to pre mňa komické. Chcem len povedať, že pre mňa je to ťažké, lebo ja by som do toho priestoru chcel prísť spontánne. Vy tam môžete takto ísť, ja nie.

V Taliansku som chodil do kostola, nemal som omše, ale skúsil som si aspoň život obyčajného veriaceho. Pri Vianociach necítim až takú potrebu stáť pri oltári, pretože nemajú špeciálne obrady, Veľká noc je náročnejšia. Veľkonočnú slávnosť si doma robiť neviem, ale Vianočnú áno.

V súčasnosti žijete v kruhu rodiny s chorými rodičmi, o ktorých sa spolu so sestrou staráte. Aké máte najväčšie vianočné prianie?

Kľúče od Bugatti Veyron. (smiech) Nemám zvláštne prianie, tá zmena v mojom živote bola v posledných rokoch obrovská. Mal som asi zostať obyčajným rehoľníkom a dnes by mi bolo dobre. Dostal som sa však do situácie, kde žijem jednoduchosť. Starám sa o mamu, ktorá sa nevie ani najesť. Tak rozmýšľam, o čom je život. Kariéra, peniaze, autá, dovolenky.

Teraz vidím, že to všetko mi nič nehovorí, ani to nepotrebujem, ale som blízko rodičov, starám sa o nich a neviem, koľko rokov im ešte bude nadelených. Oni sú ale dôchodcovia a nie sú partneri pre môj život. Potreboval by som seberovných partnerov, tá škola, kde učím a kolegovia mi v tom pomáhajú. Uvedomujem si popritom, aký ten jednoduchý život môže byť náročný. Obdivujem každého, kto takto žije.

Prechod do sekulárneho prostredia školy a vôbec do bežného života musel byť pre vás po desiatkach rokoch rehoľného života náročný. Ako zvládate život stredoškolského učiteľa?

Neprekáža mi to, všetci žijete v prostredí, v ktorom nemáte okolo seba len rovnako zmýšľajúcich ľudí. Na škole mi vravia, že som silný. (úsmev) Chlapci tam majú posilňovňu, tak som si bol tiež zacvičiť a jeden z nich vraví „kde my končíme, Bezák iba začína“. Škola patrí Cirkvi bratskej. Nemusíte pri vstupe doniesť krstný list, prijímajú všetkých, avšak majú náboženstvo až päť rokov. Na hodinách riešime etické princípy a problémy. Ale aj keď riešime morálne dilemy, tak tam popodsúvam aj tie kresťanské veci a moje morálne hodnoty, o ktorých si myslím, že by mali byť zachované.

Pripravovali ste ako učiteľ náboženstva a etiky vašich študentov nejako zvláštne na vianočné sviatky?

U niektorých žiakov už ani starí rodičia neboli veriaci a pre nich sú Vianoce iba čas dovolenky, darčekov, konca roka, ale náboženský rozmer sa stráca. Ja sa z toho nesmejem a beriem to ako fakt, ale pokúšam sa ich presvedčiť o hlbokých ľudských hodnotách, okolo ktorých sa točí život, čo aj sami  priznali. Snažím sa svoj názor hovoriť citlivo a opatrne, ale uvedomujem si, že to robím možno prirýchlo.

Myšlienku poviete, ale ten človek ju hneď nezrealizuje, ten človek si to musí zažiť. Tí mladí ľudia to potrebujú najprv počuť. Poznám z minulosti jednu mamičku, ona ma vtedy volala páter a hovorí mi „páterko mali ste pravdu“ a ja že čo „no, keď ste nám toto a toto rozprávali, ja teraz presne to zažívam“. Verím, že tie slová sa raz niekde môžu prejaviť.

Nemáte ako katolícky biskup problém pôsobiť v inom náboženskom prostredí Cirkvi bratskej?

Mnohí sa ma pýtajú, prečo som nevystúpil z katolíckej cirkvi. Ale aj teraz, keď som blízko evanjelikov, tak vidím, že sa všade hádajú. (smiech) Všade sú problémy, tak si hovorím, že kde pôjdem. Nič lepšie nenájdem. V Amerike nie je tráva viac zelená ako na Slovensku. Môj pohľad na náboženstvo a Boha sa nezmenil, ale pohľad na ľudí a kolegov áno. Čakal som väčšiu dôveru, viac od priateľstva, tým je to bolestnejšie. O tom hovorí aj Biblia. Ja som v tom naozaj vyrástol. Tí evanjelici na mňa občas pozerajú s takou úctou, že mi je to až úsmevné. Volajú ma aj na bohoslužby, ale veď ja som katolícky biskup.

Anton Srholec sa vyjadril o Katolíckej cirkvi ako o „poslednej totalitnej inštitúcií“. Cirkev sprevádza posledné roky mnoho rôznych škandálov. Prečo je vôbec dobré byť členom katolíckej cirkvi?

Je pravdou, že keď chcete plávať, netreba vám desať metrov pod sebou, stačí aj meter a pol. Mne katolícke náboženstvo pripadá ako oceán v ktorom sa dá stratiť. Je náročné, lebo Kristus chce, aby ste sa k nemu priblížili úplne a to je to prijímanie (eucharistia). Keď sa posunieme do naturalizmu, živiť sa niekým, znamená stávať sa ním. V tomto cítim krásu katolicizmu, netvrdím, že iné náboženstvá to nemajú. To pozvanie Krista je tu však tak absolútne, až to mrazí. Nie je to o tom, že katolíci sme lepší, ale otázkou je, do akej miery sme živí tým, čo nám Pán Boh ponúka.

Mnoho ľudí dnes hovorí „Boh áno, cirkev nie“.

Ak v rodinách dôjde k rozporu, tak sa manželia rozvedú a rodina stratí zmysel. Takto by som to nechcel stavať. Cirkev nie sú len biskupi a kňazi, sú to všetci veriaci. Sú tam aj niektoré osoby, ktoré cirkev kazia a špinia, nebudem to zakrývať.

Raz v Bratislave sme sa na omši bavili, že ľudia nás kňazov poznajú, vedia, kto má frajerku, ktorý z nás pije a podobne. Nato prišiel za mnou po omši jeden muž a hovorí mi: „Dobre ste to hovorili, pán farár, ale my máme právo na dobrých kňazov“. To sa ma dotklo, lebo mal pravdu. Na čo tam idem, keď to chcem využívať a zneužívať? To sa, žiaľ, niekedy v katolíckej cirkvi deje. S týmto sa cirkev nevie vysporiadať, lebo fasádu chceli mať peknú a teraz sa celá rozsypala. Čo nie je dobré, to sa nedá zakryť. Neznamená to, že cirkev nie a Ježiš áno, ale takíto ľudia v cirkvi nie.

Nezničme všetko, lebo koľko krásnych diel ľudia vytvorili po svete v katedrálach, aj na Slovensku, koľko je tam umu a krásy. Je to nádhera, a to sú ľudia cirkvi. Nespravili to len preto, lebo sa im to len tak chcelo. Je to vyjadrenie ich presvedčenia, duchovenstva, lebo to milujú. A to je tiež cirkev. Ďalej ľudia ako napríklad Matka Teraza. Ak ju pár ľudí špiní, tak nemôžem odvrhnúť celú cirkev. A ja preto, že už nie som arcibiskup, tak mám zahodiť cirkev? Tiež ma poznáte iba vďaka cirkvi a som jej za to vďačný a neodmietnem ju. S tými, čo mi ublížili, ale nekomunikujem.

Cirkevní predstavitelia vám veľmi ublížili, napriek tomu katolícku cirkev neodmietate.

To je skúška každého z nás, rovnaká, ako rešpekt v rodine. Čím sú vzťahy komplikovanejšie, tým je ťažšie hľadať rešpekt. Pamätám si, ako som na hodine vysvetľoval štvrté Božie prikázanie „Cti matku svoju a otca svojho“ a jedna študentka sa prihlásila a hovorí „môj otec chodí domov opitý, vulgárne nadáva matke, zakakaný, ovracaný, ako si ho môžem vážiť“? Zostal som ticho.

Aj rešpekt vyžaduje dôstojnosť toho dotyčného. A čo som jej mal povedať? Iba že je to jej otec? Stačí to? Toto všetko s tým súvisí. Jedna študentka mi zasa vravela, že museli pred ocom utekať, lebo ich opitý bil. Tak ako si ho majú ctiť? Takže hovorím o miere poranenia, čím je väčšie, tým je rešpekt menší. Ja nie som poranený, nevyzerám byť doráňaný, že? (úsmev)

Bežní veriaci ľudia vnímajú biskupov ako apoštolov. Ako majú veriť cirkevným predstaviteľom, keď ste medzi sebou takto rozhádaní a chýba vám jednota?

Ľudia majú od biskupov neraz neadekvátne očakávania. Poviem príklad. Bol som na birmovke a potreboval som ísť na toaletu a hovorím kostolníčke, že potrebujem na WC a ona na to „aj Vy, pán arcibiskup“? Ja som nevedel, ako zareagovať, tak som povedal „aspoň raz do týždňa“.  Tá vďačnosť voči nám je často prehnaná. Dostal som raz kopec koláčov, obložené taniere, ani som to nevedel vziať. Hovorím im, že to sa nedá zjesť a oni mi odvetili „no my nie, ale Vy áno“. Všetko, čo je do určitej miery prehnané, ubližuje kňazom a biskupom a robí z nich to, čím nie sú.

Ja som sa chtiac nechtiac stal v katolíckej cirkvi kameňom úrazu. Sú takí, ktorí nevedia pochopiť moje správanie a vravia, že som neposlušný voči cirkvi. Mal by som podľa nich sedieť doma, nehovoriť a s nikým sa nestretávať, nevyjadrovať sa do médií. Ale keď má človek krivdu, tak nevie byť ticho.

Vedú s vami ostatní slovenskí biskupi dialóg o vašom návrate?

Nestretávame sa, odkedy som opustil Trnavu, nie je na to dôvod. Príde mi to už dnes také, akoby ste boli  manželke neverný a po siedmich rokoch prídete k žene, že zasa som tu. To sa nedá len tak zabudnúť. Aj v mojom živote prešlo sedem veľmi vážnych rokov. Zvlášť prvé tri boli veľmi náročné. Ja som dovtedy  nepoznal depresie a podobné stavy. Nemohol som spávať a keď to trvá týždne, že spíte hodinu, tak už viete, že je zle. Mám z toho len astmu, takže som to zvládol, ale sú aj prípady infarktov, psoriázy, žalúdočných vredov. Psychika sa nedá oklamať. V pozadí to stále je.

A k tomu dialógu. Počuli ste za ten čas, čo som odvolaný, že by niektorí z biskupov povedal niečo pekné na mňa? Skôr ako by došlo k dialógu o mojom návrate, musí sa vysvetliť moje odvolanie. Tiež som si musel riešiť svoj život, som rovnako súčasťou štátnych zákonov. Ak raz chcem mať dôchodok, musím pracovať, aby som na neho mal. Musím platiť zdravotné, sociálne poistenie, ako každý iný človek. Preto som učiteľom. Musím na tieto veci myslieť, nikto iný to pre mňa nezabezpečuje. Na začiatku sa hovorilo, že ma chceli do Čiech. Volal mi nakoniec človek odtiaľ, že Bezák nemôže ísť do Čiech, lebo tu by mu rozumeli a chodili by tu za ním aj Slováci.

Je zvláštne, že vás odvolali z postu trnavského arcibiskupa bez zjavného dôvodu, no inému kňazovi dovolili v Trnave napriek zákazu arcibiskupa Stanislava Zvolenského verejne vstupovať do politického diania. Marián Kuffa v nedávnej kázni počas Trnavskej novény chválil predsedu NR SR Andreja Danka. Počas kázne spomenul slovo liberalizmus päťdesiatosemkrát a Ježiša Krista popritom iba päťkrát. Čo sa to v Trnave deje?

Čo povedať? Ja si myslím, že Marián Kuffa je nevinný. Vinní sú tí, ktorí mu toto všetko dovolili vybudovať a nevytvorili mu podporný zbor. Ja som mal ako arcibiskup okolo seba ľudí, ktorí ma počúvali a mal som od nich spätnú väzbu, kde ma upozorňovali na to, čom som povedal. Neviem, či on má spätnú väzbu, vyzerá skôr ako buldozér. Pochádza z Tatier, kde mu ako horolezcovi šlo neraz o život. Robil karate, jazdil na koni, mne pripadal ako kňazský kovboj. To jeho vyjadrovanie je také, ako miesto, kde žije.

Ja som za ním bol v Žakovciach a ponúkal mu peňažný dar, čo odmietol, lebo biskup mu zakázal niečo odo mňa zobrať. Vtedy to bolo ale ešte také mierne. Videl som tam tých chlapov a uvedomil som si, že on je tam veľký šéf. V tom svojom priestore je jedinečný. Má tam ľudí, ktorí padli na dno a on sa naučil s nimi rozprávať jazykom, ktorému rozumejú.

Poviem príklad. Predstavte si, že váš blízky sa opije a vy mu poviete, aby toľko nepil, lebo si ubližuje. Alebo mu poviete: „Ty prasa jedno, vyzeráš akoby si z chlieva vyšiel“. A toto je Marián. Možno sa takáto expresívna reč niekomu páči. Všetko je buď biele, alebo čierne. On akoby nežil v dnešnom svete. Hovorí o liberalizme, ktorého opak je konzervativizmus.

Ale netreba sa báť viac z relativizmu? S liberálmi sa dá porozprávať, ale čo s takým, čo má názory aj také aj také, o čom sa s ním porozprávate? To považujem za naozaj nebezpečné. Podľa Mariána je problém iba liberalizmus, ale takýto je dnes svet. To, že tu teraz s vami sedím, je liberálne. Pred rokom 1989 by nás za to možno zavreli. (úsmev)

To nie je len Kuffovi, niekto mu musí dať možnosť, aby do tej Trnavy išiel rozprávať. On je len chudák reproduktor tých chorých myslí. Toto by som ja ťažko ako biskup niesol. Takže aj sa mi hádam dobre stalo, že ma odvolali, nevedel by som byť ticho a neozvať sa. Ježiš nespomínal buldozéry ani hnoj. Kristus povedal žene „choď a nehreš“, nevynadal jej do liberálok.

(Rozhovor bol uverejnený 23. 12. 2019 v .týždeň, zhováral sa Michal Oláh.)