Arrow Arrow

» Zamyslenie pána arcibiskupa Mons. Róberta Bezáka pri príležitosti 10. výročia od jeho biskupskej vysviacky

6.6.2019 Vytlačiť stránku

Delenie Biblie na knihy Starého Zákona a Nového Zákona, ako chceme celú zvesť o vzťahu Boha a človeka a vykúpení a spáse rozdeliť, má upresniť, že v našich časoch žijeme už Nový Zákon – dobu vykúpenia, čas, ktorý zásadne určil svojím príchodom Ježiš Kristus.

Vychádzajúc z toho rozdelenia, by sme mohli tvrdiť, že sme podstatne ďalej, ako boli tí, ktorí žili v dobe „starého zákona“. Keď sa však pozrieme do „novozákonnej“ histórie z pohľadu „vykúpeného človeka“ – aké zásadné rozdiely v ľudskom správaní môžeme konštatovať medzi tými, ktorí očakávali príchod Božieho Mesiáša, a medzi tými, ktorí už v jeho dobe žijú...?

Udalosť Ježiša Krista, aj keď ju máme zachytenú v biblických textoch, presahuje časovú dejinnú os. Je určená tak do minulosti ako aj do prítomnosti. Udalosť Ježiša Krista je nadčasový milostiplný vstup Boha do ľudských dejín, ale to neznamená, že ľudské dejiny už nie sú tým istým osobným a slobodným rozhodovaním sa ľudí pre a proti Bohu. Ten istý prvotný hriech, ktorým bola snaha o vyvýšenie sa človeka na úroveň Boha – lebo „prví ľudia“ chceli byť ako Boh, je stálym pokúšaním od Zlého vtedy i dnes.

A tak to rozdelenie Biblie, ako je spomenuté, ani nie je tak rozdelením na vyzdvihnutie teraz žijúcich, neurčuje terajšiu väčšiu „obľúbenosť“ u Boha, ale je podstatne zvesťou, že Boh sa stará o svoje stvorenie a úplne konkrétnym činom to dal raz prevždy najavo v „plnosti času“ svojím Synom - Ježišom Kristom. Jedinou výhodou oproti „starozákonným“ generáciám je, že už vieme presnejšie, ako žiť s Bohom – skrze Krista, s Kristom a v Kristovi.

A z toho vyplýva, že hoci už je tu „nový zákon“, ale čo sa týka života „novozákonných“ ľudí, musíme priznať, že sme ešte stále viac „ponorení“ v „starom zákone“ – a  sme svedkami opakovane starého – „oko za oko a zub za zub“... Najsmutneším potvrdením nech sú prinajmenšom obe svetové vojny...

Stretnutie s Mesiášom, Božím Pomazaným, či v starozákonnej minulosti a či v novozákonnej prítomnosti je vždy závislé na prvom mieste na abrahámovskom „uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“. Alebo uvedomenie si osobného prijatia Ježiša Krista Augustínom z Hippa – „vykúpil si nás, Pane, bez nás, ale nespasíš nás bez nás“.

P.S.:

Pre vážnosť doby a neutíchajúcu snahu pokladať “nás” za vyriešených a lepších, je vhodné občas si pripomenúť slová piesne (ale aby nepôsobila smutno negatívne je to upravená optimistickejšia verzia…):

      Postavili sme Ti Pane, veľkolepé katedrály, do nich zlaté kríže dali drahocenne vyzdobené.
      A tie nádherné sály Tvojím domovom sa stali. A tie kríže prezdobené vyjadrujú utrpenie.

      Ty si oslavoval Otca, že si plnil Jeho vôľu a my Ťa oslavujeme, že zlatíme Ti gloriolu…
      Pane, Ty si trpel za nás ľudsky, obyčajne, kríž z dreva, úzkosť, bolesť, smrť, či nebolo to márne?
      Nie. Veď staviame Ti chrámy… a dávame veci cenné…

Pane, pomôž nám Tvojimi sa stať, svoj život ako chrám vystavať.

open