» Janko a Martinka, stali ste sa hrdinami Slovenska

Usporiadatelia mi hovorili, aby som upokojil ľudí, ale ja tu nevidím nepokojných ľudí, ale rozhodných ľudí. Nech mi je dovolené z tohto miesta pozdraviť Bélu Bugára, pani Žitňanskú, pána Kresáka a pána Šebeja, do rúk ktorých som vložil svoju dôveru a dal som im svoj hlas za lepšie Slovensko. Nech rozmýšľajú.

A poviem osobne: Janka a Martinu som nepoznal. Žiaľ, nebolo kedy. A mnohí, mnohí z vás ich nemohli poznať, lebo na to nebol čas. Zomreli príliš mladí, aby v našej spoločnosti začali byť známi. Niekto to prečítal s pohľadom na nás s tým, že na Slovensku to nevzbudí veľké pohoršenie, keď ich zlikvidujú. Jedna guľka do srdca, jedna guľka do hlavy a vraj rozsypané náboje naokolo.

To bolo posolstvo? Oznam pre nás obyčajných ľudí, pre vyšetrovateľov a policajtov, že do nás sa nestarajte? S nami si nezačínajte? My rozhodujeme o vašich životoch a o vašej smrti?

Pýtal som sa v škole študentov, či človek má nastaviť vlastný život pre právo, pravdu a spravodlivosť. Po chvíli mlčania mi povedali, že nie. Majú pravdu.

Život potrebuje právo, pravdu a spravodlivosť. Smrť nevytvára priestor pre právo a spravodlivosť. Je to hrozivé, neuveriteľné, že niekto sa môže vysmievať likvidáciou človeka práve z práva a spravodlivosti.

Spomeňme si na minulosť – a mnohí politici by si mohli pripomenúť – že keď sa budú likvidovať ľudia, akýmkoľvek spôsobom a tak právo a spravodlivosť pôjdu bokom, hrozí to aj im. Minulosť nám to ukázala.

Možno sme sa naučili byť ľahostajní, možno sme sa naučili rezignovať pri všetkých tých kauzách, skutkoch, ktoré sa stali či nestali. Ale: Aby zabitie človeka prešlo pomedzi nás, vedľa nás a stratilo sa v čase, to by bolo znakom, že sme morálne rozvrátení. Bolo by to znakom, že nám už na ničom nezáleží. Ale my takí nie sme. Nám na tom záleží.

Mnohé odíde dostratena. Kto si ešte dnes spomenie na Hedvigu Malinovú? Musela si svoj život zariadiť ináč. To je tiež dôsledok určitej ľahostajnosti, v ktorej nechceme my ďalej žiť.

A tak Janko a Martinka ostanú navždy v našich srdciach. Je v tom čosi hrozivé, biblické, že až smrť povzbudí k životu, že smrť povzbudí nás a vybudí nás k tomu, aby sme sa stretli, aby sme povedali, že ďalej takto to ísť nemôže.

Je v tom čosi hrozivé biblické, že smrť v nás obnovuje túžbu po pravde, spravodlivosti. Janko a Martinka, vy ste sa stali hrdinami Slovenska.

(Príhovor arcibiskupa Róberta Bezáka v Bratislave dňa 9. 3. 2018 na zhromaždení Postavme sa za slušné Slovensko.)